Dejiny Azerbajdžanu

Nezávislosť Azerbajdžanskej republiky bola prvýkrát vyhlásená 28. mája 1918, 23. augusta 1991 bol prijatý zákon o zvrchovanosti republiky a 30. augusta 1991 bola vyhlásená jej samostatnosť.

Prvé osídľovanie Azerbajdžanu

Najstaršie dokumenty o osídlení územia Azerbajdžanu pochádzajú z doby kamennej, prvé štátne útvary tu vznikali v staroveku: v 9. až 6. storočí pred Kr. ríša Urartu, v prvej polovici prvého tisícročia pred Kr. Ríša Mana. Obidva štáty boli v priebehu 7. až 6. storočia pred Kr. podmanené Médskou ríšou, ktorú neskôr vrátane južného Azerbajdžanu ovládla perzská dynastia Achajmenovcov a Ríša Atropatene. Na severe územia od 1. storočia pred Kr. do 10. stor. n. l. existoval štátny útvar pod názvom Kaukazské Albánsko. O azerbajdžanské územie usilovali Gréci, Rimania a Peržania. V 4. storočí sa tu rozšírilo kresťanstvo a stalo sa štátnym náboženstvom, ale v 7. storočí územie dobyli Arabi a nasledovala násilná islamizácia. Počas 9. – 16. storočia vznikol rad drobných kniežatstiev, od 11. storočia do 14. storočia bola krajina zasiahnutá vpádmi seldžuckých Turkov a Mongolov. Vláda perzskej dynastie Safíjovcov v 16. storočí znamenala obdobie rozkvetu, pretože bola krajina zapojená do obchodných vzťahov Perzskej ríše. Na začiatku 17. storočia bol Azerbajdžan podmanený Osmanskou ríšou. V 18. storočí do vývoja oblasti zasiahlo Rusko, ktoré sa pokúsilo obsadiť pobrežie Kaspického mora s významným mestom Baku.

Roku 1828 bola k Rusku pripojená aj severná časť Azerbajdžanu, zatiaľ čo jeho južná časť zostala po rusko-perzskej vojne súčasťou Iránu. Rozvoj ťažby ropy viedol k tomu, že od roku 1875 sa v Baku (ropné centrum svetového významu) rozvíjal kapitalistický výrobný systém rýchlejšie ako na ostatnom území s agrárnym hospodárstvom. V tomto období došlo ku vzniku azerbajdžanského národného hnutia reagujúceho na hospodársky a náboženský útlak. Na začiatku 20. storočia sa vyostrili spory s Arménskom, ktoré roku 1905 vyvrcholili ozbrojenými zrážkami, dochádzalo k roľníckym povstaniam aj k ozbrojenému boju proti ruskej nadvláde. Roku 1911 bola založená Moslimská demokratická strana Musavat, ktorá sa roku 1917 premenovala na Turkotatarskú demokratickú stranu federalistov - musavatistov.

Azerbajdžan ako súčasť Sovietskeho zväzu

Sovietska moc bola v Azerbajdžane nastolená 13. novembra 1917. Vzápätí však bola ustavená spoločná vláda gruzínskych, arménskych a azerbajdžanských národných strán (zakaukazský komisariát), ktorý v marci 1918 rozpustil zakaukazský snem (tvorený zakaukazskými delegátmi v ruskom Ústavodarnom zhromaždení). Snem zároveň schválil odtrhnutie Zakaukazska od Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Na konci marca 1918 vypuklo v Baku protisovietske povstanie, ktoré bolševici potlačili. V apríli 1918 schválil zakaukazský snem vznik Zakaukazskej demokratickej federatívnej republiky, ktorú tvorili Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. V dôsledku odlišnej zahraničnopolitickej orientácie sa ale republika rozpadla. Zároveň vznikla v Baku Rada ľudových komisárov, tzv. bakuská komúna, ktorá získala moc v Baku aj na časti územia štátu. Po rozpade Zakaukazskej demokratickej federatívnej republiky 28. mája 1918 vyhlásila Moslimská rada nezávislú Azerbajdžanskú republiku na čele s vládou musavatistov so sídlom v Gjandži. Po rozpade bakuskej komúny bola v auguste ustavená tzv. stredokaspická diktatúra, vláda bez komunistov, na ktorej žiadosť vstúpila do mesta britská armáda. V septembri 1918 sa táto vláda stiahla do Iránu a Baku, ktoré obsadila turecká armáda, sa stalo sídlom musavatistickej vlády. Po skončení prvej svetovej vojny sa do Baku vrátila britská armáda až do augusta 1919. 15. januára 1919 dohoda uznala nezávislosť Azerbajdžanskej republiky, o dva mesiace neskôr vypukol arménsko-azerbajdžanský konflikt o Náhorný Karabach. V apríli 1920 obsadila Baku sovietska armáda a bola vyhlásená Azerbajdžanská sovietska socialistická republika. Musavatisti sa ešte pokúsili o odpor, ale ich povstanie bolo potlačené. V júli 1920 vznikla Nachičevanská sovietska socialistická republika ako súčasť Azerbajdžanskej SSR. V máji 1921 bola prijatá nová ústava a v marci 1922 vznikol Federatívny zväz sovietskych socialistických republík Zakaukazska, ktorý sa v decembri 1922 podieľal na vytvorení Sovietskeho zväzu. Roku 1923 vznikla Náhorná karabašská autonómna oblasť v rámci FSSSR pod správou Azerbajdžanu. Roku 1924 sa konštituovala Nachičevanská autonómna sovietska socialistická republika v rámci FSSSR. V decembri 1936 bola obnovená Azerbajdžanská SSR, ktorej vnútropolitický vývoj bol v súlade s vývojom v Sovietskom zväze.

Po zmenách v Sovietskom zväze v polovici 80. rokov podobne ako v iných oblastiach sa objavili v Azerbajdžane dlho neriešené a násilne potlačované problémy. Jedným z nich, ktorý trvá do súčasnosti a vyžiadal si už niekoľko tisíc obetí, je problém Náhorného Karabachu. Jeho podstata spočíva v tom, že oblasť je osídlená obyvateľstvom arménskeho pôvodu, ale je súčasťou Azerbajdžanskej republiky, a zároveň ide o nevyhlásenú vojnu medzi moslimami (Azerbajdžanci) a kresťanmi (Arméni). Konflikt bol komplikovaný zásahmi zo strany Sovietskeho zväzu, vyhlásením výnimočného stavu, pogromy proti obyvateľom opačnej národnosti, ich útekom, štrajkami a demonštráciami v oboch republikách. Obe krajiny podpísali niekoľko dohôd o prímerí (napr. 19. 2. 1992 v Soči), ale miestne konflikty pokračovali aj naďalej.

Samostatnosť Azerbajdžanu

V máji 1990 Najvyšší soviet (v novembri premenovaný na Najvyšší medžlis) zvolil prezidentom Ayaza Mütallibova. V septembri 1990 sa v krajine konali voľby za účasti viac strán, v ktorých zvíťazili komunisti. Vo februári došlo k zmene názvu štátu na Azerbajdžanskú republiku. V marci 1991 sa v referende 95% hlasujúcich vyjadrilo pre zachovanie Sovietskeho zväzu. V decembri 1991 sa v Alma-Ate republika stala zakladajúcim členom SNŠ.

Demonštrácie a nátlak opozície viedli k odstúpeniu A. Mutalibova 3. marca 1992, prezidentskej funkcie sa ujal Y. Mamedov. V máji 1992 sa stúpenci Mutalibova pokúsili prevziať moc. A. Elçibay, neskôr zvolený, od júna 1993 funkciu nevykonával. V prezidentských voľbách 3. 10. 1993 zvíťazil do tej doby úradujúci prezident Heydar Aliyev. Vo voľbách 12. novembra 1995 sa voliči vyslovili pre prijatie novej ústavy a podporili prezidentskú stranu Nový Azerbajdžan. Po smrti Heydara Aliyeva ktorý zomrel 12. decembra 2003 vyhral prezidentské voľby, ktoré sa konali 15. októbra 2003 jeho syn Ilham a stal sa novým prezidentom, no medzinárodné organizácie tieto voľby spochybnili. Takéto prenesenie moci bolo prvým prípadom dynastického nástupníctva v postsovietskom priestore.